SPOR O KRÁSU DULCINEY Z TOBOSY

            Dulcinea z Tobosy je jednou z postáv Cervantesovho románu Don Quijote. Hlavným hrdinom je chudobný šľachtic, ktorý trávi čas čítaním rytierskych románov. Ich fiktívny svet ho natoľko pohltí, že sa vydá na cestu, aby naprával krivdy, pomáhal vdovám a sirotám a ochraňoval slečny. Dáva si meno Don Quijote a z prostej sedliačky zo susednej dediny Aldonzy učiní dámu svojho srdca a dáva jej meno Dulcinea z Tobosy. Na ceste ho sprevádza verný zbrojnoš Sancho Panza, ktorý sa ho snaží od jeho putovania odhovoriť.
            Kňaz Tomáš Halík v jednej zo svojich esejí prirovnáva k Dulcinei Cirkev. Píše: „Cirkev bola, je a bude mnohotvárna a stretávanie sa s jej mnohotvárnosťou by nás malo chrániť pred pokušením urobiť si o nej hotovú predstavu. My nevieme, aká Cirkev v skutočnosti je, ako naozaj vyzerá. Presne ako Dulcinea z Tobosy. Je to tá ušpinená, hrubá dievčina, ako ju vidí Sancho Panza alebo je to vznešená dáma, ktorú v nej ctí don Quijote?
            Dlho si myslíme, že pravdu má bodrý realista Sancho, zatiaľčo Quijote je snílko a úbohý blázon. Ale pri pozornom čítaní sa ukazuje, že to môže byť aj inak. Sú veci, ktoré Sancho zo svojej perspektívy nevidí.
            Quijote a Sancho sú skrátka dve stránky človeka, dve perspektívy videnia sveta. Ani Quijote, ani Sancho nevidia celú a skutočnú Dulcineu. Alebo inak povedané: obaja majú pravdu: Sancho má istotne pravdu o jej vonkajšej podobe, zatiaľčo Quijote zakúša snáď aj to, čím je kdesi v skrytosti, v možnosti. Nie to, čím viditeľne je, ale čím by mohla byť – a čím možno dokonca raz bude.
            Áno, pripúšťam, že sú miesta a doby, kedy, keď chceme hovoriť o kráse našej Cirkvi, musíme byť skutočne bláznivo zamilovaní a mnohým pripadať ako blázniví Quijoti.
            Keď čítame, čo píše Sancho o Cirkvi v bulvárnej tlači, nepochybujeme, že je to svojím spôsobom pravda, ale nie je to pravda úplná a celá. A keď rozjímame o Cirkvi ako o neveste bez poškvrny a vrásky, ako ju vidíme v Knihe Zjavenia sv. Jána, nepochybujeme o legitimite tohto uhlu pohľadu. Ale neprepočujeme ani, keď na zatvorené dvere izbičky našej meditácie zaklope zas Sancho Panza, aby nás svojimi postrehmi vrátil z mystických výšok na zem. Tušíme, že celá pravda o Cirkvi nie je ani dole na zemi, ani v mystických výškach, avšak niekde „uprostred“.
            Cirkev sa vo svojich rozličných podobách dáva spoznať aj paparazziom bulvárnych novín, aj teológom a mystikom, avšak jej skutočnú tvár uvidíme až v onom okamihu, ktorý posledné riadky Biblie opisujú ako nádhernú víziu o príchode nebeského Jeruzalema.
            Nie sú dve Dulciney, iba Dulcinea jedna, avšak videná z rôznych perspektív. A pravda o kráse Dulciney nie je prostým priemerom dvoch protikladných pohľadov. Také jednoduché to nie je. Položiť vedľa seba tieto dva odlišné popisy je dobré snáď len k tomu, aby sme spochybnili monopol každého jednotlivého, a teda čiastočného pohľadu. Cirkev i Dulcinea (ako každá žena) je tajomstvo.
            Mnohí ľudia dnešnej doby necítia veľkú vzdialenosť voči Bohu ani voči Kristovi, ale cítia vzdialenosť predovšetkým voči Cirkvi. Bývalý pápež Benedikt XVI. sa ešte ako profesor Ratzinger usilovne snažil presvedčiť svojich čitateľov, že ten, kto sa hlási ku Kristovi, by mal vziať na seba aj „nepohodlie jeho rodiny“.
            Strata ilúzií o Cirkvi môže byť veľmi užitočnou, možno dokonca nevyhnutnou skúškou zrelosti viery. Podobne ako človek musí v priebehu dospievania uniesť stratu ilúzií o dokonalosti svojich vlastných rodičov. Avšak človek by mal skôr alebo neskôr nájsť novú, zrelšiu podobu lásky k rodičom a nemal by z objavu ich nedokonalostí a slabostí odvodiť deštruktívny záver, že zásady, ktoré nám naši rodičia vštepovali, kvôli tomu neplatia a už nás nezaväzujú.
            Spor Quijotov a Sanchov bude zrejme trvať až do konca sveta a bude stále nerozhodný. Ale možno „tí dvaja“ dokážu aj ísť svetom spolu a vzájomne sa korigovať...“
                                                             (zdroj: Tomáš Halík, Vzdáleným nablízku, str. 95)